English | Slovenčina   

Turistické info o meste Prešov | Tourist info on the town Presov | Informacja turystyczna w mieście Presov | Touristische Informationen über die Stadt Presov

Evanjelické kolégium mapa
Jeden z najvýznamnejších školských ústavov a rozhodne najvýznamnejšia pamiatka na protestantské školstvo na Slovensku. O založení prešovského evanjelického kolégia ako protiváhu jezuitskej univerzity v Trnave, rozhodli delegáti hornouhorských protestantských stavov na zasadnutí v Košiciach 18. novembra 1665. Finančne prispeli na stavbu nielen hornouhorskí protestantskí magnáti, zemania či slobodné kráľovské mesto, ale takisto švédsky kráľ, sedmohradské stavy a niektoré nemecké kniežatá. Od začiatku na ňom vyučovali viacerí významní profesori z celého Uhorska i zo zahraničia. Vďaka jeho osobnostiam, ako aj moderným učebným metódam dosiahlo kolégium takú úroveň, že stavy plánovali jeho premenu na evanjelickú univerzitu. ASCII 4 images, Size: 5209 x 3190, FOV: 103.49 x 63.39, RMS: 2.67, Lens: Standard, Projection: Spherical, Color: LDRVýznamne sa do jeho dejín zapísal takisto rok 1815, keď sa na ňom začalo prednášať právo. V prvej polovici 19. storočia vyrástlo na jednu z najvýznamnejších vyšších škôl v celom Uhorsku. Medzi jeho študentmi môžeme nájsť mnohé významné osobnosti ako vodca protihabsburského odboja Imrich Tököli, slávny anglický barokový maliar Jakub Bogdani, politici a kultúrni dejatelia ako Michal Miloslav Hodža, J. Záborský, P. O. Hviezdoslav, L. Kossuth, J. Jesenský, generál revolúcie 1848/1849 Aristid Dessewffy, politik a archeológ F. Pulský a iní. Najkrajšou miestnosťou spomedzi interiérov je aula – Dvorana, kde sú umiestnené historické fondy kolegiálnej knižnice. Tá obsahuje viac ako 40 000 zväzkov kníh. V roku 1908 bol na severozápadnom nároží postavený pomník obetiam Caraffovho krvavého súdu z r. 1687 spolu s pamätnou tabuľou s menami popravených. Pri tomto pomníku sa 2. júla 1995 počas návštevy Prešova poklonil pamiatke prešovských mučeníkov pápež Ján Pavol II. Po renovácii vnútorných priestorov kolégia budova začala na jar 1998 slúžiť biskupskému úradu evanjelickej cirkvi.

Kostol sv. Mikuláša mapa
Patrí k najvýznamnejším historickým dominantám Prešova. Ide o najstaršiu budovu a jedinú zachovanú gotickú sakrálnu stavbu v meste. Chrám je gotickým trojlodím, tzv. sieňovým kostolom, ktoré boli rozšírené predovšetkým v nemeckých oblastiach. V minulosti ho považovali za jeden z najdokonalejších sieňových kostolov v bývalom Uhorsku a spomedzi stavieb rovnakého typu na Slovensku sa svojimi rozmermi radí hneď za levočský Kostol sv. Jakuba a bratislavský Dóm sv. Martina. kostol_mikuJeho pôvod siaha ešte do predmestského obdobia a pravdepodobne už od 13. storočia stál na jeho mieste kostol nemeckej osady. Jeho výstavba sa datuje k roku 1347, kedy kráľovná Alžbeta povolila Prešovčanom na tento účel lámať kameň na území Šariša. Kostol šesťkrát vyhorel, naposledy v r. 1887. Ako katolícky farský kostol slúžil do roku 1531, keď väčšina mešťanov spolu s kňazmi prijala Lutherovo učenie. Počas nasledujúcich 140 rokov bol potom evanjelickým chrámom občanov nemeckej národnosti. Po obsadení mesta habsburským vojskom v r. 1671 urobili z neho katolícky kostol, počas povstania Imricha Tököliho v r. 1682 – 1686 opäť evanjelický. Posledný raz slúžil ako nemecký evanjelický chrám počas povstania Františka II. Rákociho v r. 1705 – 1711. Odvtedy až do súčasnosti je rímskokatolíckym farským kostolom. Pôvodne mal chrám 12 gotických oltárov. Väčšia časť bola zničená pri požiaroch, najmä však v dôsledku náboženských bojov počas protihabsburských povstaní. Z ostatných gotických predmetov ostala v chráme mimoriadne cenná plastika Ukrižovaného z prvej polovice 14. st., soška Krista Trpiteľa z dielne Majstra Pavla z Levoče a plastika archanjela Gabriela z 15. st., ktorá bola v r. 1873 na svetovej výstave vo Viedni. V roku 2008 bol farský kostol sv. Mikuláša povýšený na konkatedrálu.

Chrám Sv. Trojice mapa
Renesančný chrám, jeden z mála protestantských kostolov postavených v období reformácie. Evanjelici i kalvíni používali dovtedy väčšinouev_kostol staršie gotické, predtým katolícke chrámy a iba výnimočne si budovali nové. Základný kameň bol slávnostne položený 25. júla 1642. Chrám bol niekoľko rokov prepojený klenutou zastrešenou chodbou, spájajúcou ho s južným traktom budovy ev. kolégia v r. 1716. Chrám viackrát vyhorel. Z vnútorného zariadenia pôvodného chrámu sa zachovali niektoré renesančné lavice z konca 17. st. a stally (neskorobarokové stolice z poslednej tretiny 18. st.). Organ z r. 1642 patrí medzi najkrajšie barokové pamiatky Prešova. Z 18. storočia pochádza jedna z prikrývok, zdobená motívom bodliakov, ktorú v roku 1900 vystavovali na svetovej výstave v Paríži. Dominantou kostola je oltár postavený v klasicistickom slohu v r. 1865. Uprostred je obraz s biblickým námetom Ježiš so Samaritánkou. Pôvodný obraz namaľoval dvorný maliar britskej kráľovnej Viktórie Karol Brocký. Pod ľavým schodiskom je  bočná krypta s pozostatkami štyroch obetí Prešovského krvavého súdu z r. 1687. V chrámovej krypte sú pozostatky 17 jezuitských mníchov a superiora, ktorých tam pochovali v priebehu 18. st.

Chrám sv. Jána Krstiteľa mapa
V 1. polovici 14. storočia bola postavená na južnom okraji Prešova budova mestského špitála, ku ktorej bola ešte v tom istom storočí pristavená menšia kaplnka. Na jej mieste začali stavať roku 1429 nový špitálsky kostol, zasvätený Panne Márii. V jeho susedstve sa nachádzala nemocnica a chudobinec. grek_kostolPo nástupe reformácie sa špitálsky kostol stal evanjelickým kostolom slovenského obyvateľstva Prešova. Po nariadení panovníka Leopolda I. bol v roku 1673 kostol odovzdaný reholi minoritov, ktorí prišli do Prešova v tom istom roku. Okrem kostola minoriti dostali do vlastníctva aj nemocnicu – špitál. V 17. st. bol spojený s minoritským kláštorom a v 18. storočí barokovo prestavaný do súčasnej podoby. V roku 1757 vznikli štyri väčšie fresky zo života sv. Jána Krstiteľa. Dodnes sú zachované na strope chrámovej lode. Kostol patril od r. 1818 gréckokatolíckemu biskupstvu. V severnej kaplnke je pred oltárom umiestnený sarkofág s pozostatkami biskupa Petra Pavla Gojdiča. Jeho pozostatky do sarkofágu uložili po jeho blahorečení v roku 2001. Na severnej stene katedrály je za sklom upevnená kópia Turínskeho plátna, ktoré prešovská katedrála dostala ako dar od Turínskeho arcibiskupstva v Taliansku v roku 2003. Ide o faksimile, ktoré bolo vyrobené len v štyroch exemplároch. V 50. rokoch bol chrám daný do užívania pravoslávnej cirkvi, keď bola v Československu zrušená gréckokatolícka cirkev. Naspäť sa jej vrátil v r. 1968, po znovuobnovení gréckokatolíckej cirkvi. Nepochybne najvýznamnejšou udalosťou v histórii katedrálneho Chrámu sv. Jána Krstiteľa i biskupského paláca, ako aj celej diecézy bola návšteva pápeža Jána Pavla II. dňa 2. júla 1995, keď bol na oficiálnej návšteve Slovenskej republiky v dňoch 30. 6. – 3. 7. 1995.

Ortodoxná židovská synagóga mapa
Synagóga je dnes jediná funkčná synagóga v meste. Postavená bola v roku 1898 podľa projektu synagógy v meste Tokaj ako výstavná sakrálna budova v maurskom štýle s viacerými orientalizujúcimi prvkami. Z vnútorného zariadenia je okrem almemoru cenný predovšetkým umelecky zhotovený svätostánok (aron hakodeš). zid_synCelý interiér zdobia nádherné ornamentálne maľby, ktoré si napriek značnému poškodeniu objektu a bez dôkladnejšej rekonštrukcie doteraz uchovali pôvodnú sýtosť, výraznosť a tvar. Svojmu účelu synagóga slúžila do roku 1942. Na jar a v lete toho roku sa stala spolu s priľahlým priestranstvom miestom zhromaždenia prešovských židov bezprostredne pred deportáciami. Odtiaľto gardisti odvliekli niekoľko tisíc občanov mesta do transportov smerujúcich do koncentračných táborov. Počas okupácie Prešova si nemecká armáda v synagóge zriadila maštale a garáže. Po nutných opravách a doplnení vnútorného zariadenia bola v októbri 1948 slávnostne vysvätená. Ako najkrajšiu funkčnú synagógu na Slovensku sa ju v r. 1989 – 1990 neúspešne snažili získať a previezť do USA Židia z Los Angeles. V auguste 1991 bol na nádvorí pred vchodom do synagógy v prítomnosti najvyšších slovenských štátnych predstaviteľov odhalený pomník viac ako šiestim tisícom obetí holocaustu z Prešova a okolia.

Chrám svätého Alexandra Nevského mapa
pravoslavTento chrám  je hlavným katedrálnym chrámom pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Pravoslávie na Slovensku je menšinovým náboženstvom. Hlási sa k nemu podľa štatistík z roku 2001 okolo 0,9 % obyvateľov Slovenskej republiky. Pravoslávni veriaci žijú hlavne vo východnej časti štátu. História pravoslávia na Slovensku nie je stará. Pravoslávnych veriacich pribúdalo hlavne po vzniku Česko-Slovenska a konvertovaním z gréckokatolíckej cirkvi po roku 1950.  Pravoslávny chrám sa začal v meste Prešov stavať v roku 1946 a dokončený bol v roku 1950. Posvätený bol 11. februára 1950 s požehnaním pražského metropolitu Jelevferija archimantritom Andrejom.  Chrám je vybudovaný v duchu tradícií pravoslávnej ruskej architektúry. Zdobí ho päť cibuľovitých kupol, ktoré pripomínajú typickú architektúru starého cárskeho Ruska. Zasvätený je kniežaťu svätému Alexandrovi Nevskému, ktorého pravoslávna cirkev považuje za obrancu pravoslávia. Ihlanovitá zvonica sa pristavila v rokoch 1969 až 1970. Dominantou interiéru je dvojradový drevený ikonostas.

Bosákova banka mapa
Na rohu Hlavnej a Levočskej ulice bola v rokoch 1923 – 1924 postavená výstavná secesná budova, pôvodne určená na účely finančného ústavu. Budova má na nárožiach kryté kupoly. bosakNa prednej fasáde bola vytvorená skulptúrna výzdoba s názvom Pokoj a láska, Hojnosť, Sporivosť a Veda. V zadnom trakte na dnešnej Levočskej ulici je skulptúrna alegória štyroch ročných období a pod ňou reliéf parolode, parnej lokomotívy a lietadla. Pomenovanie dostala po Michalovi Bosákovi, slovenskom vysťahovalcovi z neďalekej dediny pri Prešove, z Okrúhleho, ktorý sa za krátky čas vypracoval na jedného z popredných amerických bankárov. V USA vlastnil niekoľko bánk, bol členom správnych rád viacerých bánk, napr. Bank of Europe v New Yorku alebo First National Bank v Olyphante. Jeho podpis je aj na americkej desaťdolárovke, ktorú jeho banke dovolila vydať americká vláda. Okrem toho Michal Bosák podpísal 30. mája 1918 aj Pittsburskú dohodu, podľa ktorej malo mať Slovensko v budúcom česko-slovenskom štáte autonómne postavenie. V roku 1920 založil Americko-slovenskú banku v Bratislave, ktorá mala 9 filiálok a jedna z nich bola aj v Prešove.

Stará mestská škola mapa
Budova starej školy pochádzajúca zo začiatku 15. st. je najstaršou školskou budovou v meste. stara_skolaUž v r. 1415 uvádzajú matriky viedenskej univerzity prvého študenta z Prešova. Vysokú úroveň školy v stredoveku dokazuje štúdium viacerých jej absolventov na rôznych zahraničných univerzitách vo Viedni, Krakove, či v talianskych mestách. Po postavení Evanjelického kolégia  a začatí pravidelnej výučby v r. 1667 mestská škola zanikla. Od roku 1673 v nej bolo umiestnené jezuitské gymnázium. Od poslednej tretiny 19. st. bolo pretvorené na kráľovské katolícke gymnázium. Budova starej mestskej školy slúžila v minulosti rôznym účelom.

Súsošie Immaculaty mapa
immaculataV roku 1751 dali toto súsošie postaviť jezuiti ako pamiatku na mor. Stojí na mieste, kde bolo od marca do septembra 1687 popravisko Prešovského krvavého súdu. Pieskovcové súsošie v podobe trojdielneho podstavca so sochami štyroch svätcov – sv. Mikuláša, biskupa, sv. Jána Nepomuckého, sv. Štefana a sv. Františka Xaverského je dielom košického sochára Jozefa Hartmanna. Dominantu diela tvorí socha Madony s dieťaťom, s pozlátenou korunou a žezlom. Počas bombardovania Prešova v r. 1944 sovietskymi lietadlami bolo súsošie značne poškodené. Reštaurované bolo v r. 1967 a neskôr v rokoch 1995 – 1997.

49. rovnobežka mapa
Prešov ako jediné slovenské mesto pretína 49. rovnobežka, ktorá meria 26 263 km. Okrem Prešova prechádza ešte mestami ako České Budějovice, Regensburg, Karlsruhe, rovnobezkaChalons-en-Champagne, predmestím Paríža Roissy s letiskom Charlesa de Gaulla, mestom Sarcelles. Po opustení európskej pevniny pokračuje na územie kanadského ostrova Newfoundland, pretína mestečko Gander. V Kanade sa rovnobežka vnára do jazera Lake of the Woods a v dĺžke 2000 km tvorí až po tichooceánske pobrežie pri Vancouveri štátnu hranicu medzi Kanadou a USA. Po prekročení Tichého oceánu narazí na severnú časť súostrovia Kurily, pokračuje cez Ochotské more, južnú časť ostrova Sachalin a Tatársky prieliv, prechádza ruským mestom Sovetskaja Gavan a mestom Birakan v Židovskej autonómnej oblasti Ruska. Po prekročení rieky Amur sa pohybuje najprv po čínskom území a potom sa pokračuje do Mongolska – konkrétne do miest Érdénet a Olgij. Na rozhraní s Kazachstanom prekoná vyše  4000 m vysokú bariéru pohoria Altaj. Po dlhej ceste cez Kazachstan sa dostáva späť do Ruska a opäť pokračuje v Európe. Pri Dubovke severne od Volgogradu prekročí rieku Volgu a vstúpi na Ukrajinu do miest Severodoneck, Rubižne, Komsomoľsk a Kaluš. Na Slovensko sa vracia cez severný okraj Sniny opäť do Prešova.

Kumšt mapa
Objekt vznikol pravdepodobne v 40. rokoch 15. st., kumstkedy bola po dobudovaní nových mestských hradieb jedna z bášt staršieho opevnenia prebudovaná na vodnú vežu (lat. machina hydraulica). V jej podzemí bolo umiestnené vodné koleso, poháňané konskou silou. Jeho dve ramená, striedavo zdvíhajúce piesty v drevených rúrach, sústavne prečerpávali vodu až do zbernej nádrže pod strechou vo výške viac ako 10 m. Odtiaľ voda samospádom pokračovala dreveným potrubím do kamenných nádrží pozdĺž Hlavnej ulice. Dômyselné zariadenie Kumštu bolo v súvislej prevádzke takmer až do výstavby mestského vodovodu začiatkom 20. st. Počas takmer 500-ročnej existencie prešlo mnohými rekonštrukciami a technickými zlepšeniami. V r. 1930 Kumšt získalo kuratórium Židovského múzea v Prešove a budova úplne stratila svoj pôvodný charakter. Múzeum bolo verejnosti sprístupnené začiatkom r. 1931 a svoju činnosť vykonávalo do r. 1939, kedy bola Spoločnosť židovského múzea oficiálne zrušená a priestory Kumštu zapečatené.

Mestské hradby mapa
Zvyšky mestského opevnenia sú v základoch neraz staré viac ako pol tisícročia. Dôležitým právom stredovekých miest bolo právo postaviť si mestské opevnenie. Hradby tak po stáročia nielen chránili životy a majetok mešťanov, no zároveň pretvorili mestá na skutočné pevnosti. bastaPrešov mal už v stredoveku svoj fortifikačný systém, ktorý zohral v jeho dejinách pomerne veľkú úlohu. Následkom viacerých skutočností sa však do dnešných dní zachovalo z neho iba torzo. Jednou zo zachovaných častí mestského opevnenia je reštaurovaná stredoveká bašta na Kováčskej ulici, ktorá je príkladom objektu zo staršieho obdobia výstavby fortifikácie. Bastión na Svätoplukovej ulici je tiež súčasťou stredovekého opevnenia. V súčasnosti slúži ako vyhliadková plošina a niekedy aj na kultúrne účely. V jeho susedstve, pod Kmeťovým stromoradím, sa tiahne zachovaná, sčasti vymurovaná priekopa. Keď v priebehu 18. storočia prestala byť aktuálnou vojenská funkcia mesta, v r. 1751 Mária Terézia vydala príkaz na zrušenie mestského opevnenia a všetky zbrane dala odviezť do Košíc. Od konca 18. st. museli postupne brány, bašty a hradby uvoľniť miesto novej výstavbe.

Neptúnova fontána mapa
neptunJe jedinou zachovanou pôvodnou mestskou cisternou. Pred postavením vodovodu slúžilo občanom ako rezervoár úžitkovej vody desať podobných cisterien. Až do čias Jozefa II. nesmeli okrem doby trhov bývať v Prešove žiadni Židia. Ako prvý úspešne porušil tento zákaz v druhej polovici 80. rokov 18. st. bohatý haličský obchodník Marek Holländer. Napriek vtedy už platným zákonom (zvláštny dekrét Jozefa II. dovoľoval Židom usádzať sa v kráľovských mestách s výnimkou banských) proti jeho prítomnosti vystúpila tak mestská rada, ako i obchodnícky cech. Vďaka dobrým vzťahom s panovníkom sa mu však podarilo v meste ostať, zakúpiť si dom, obchod a dokonca získať aj meštianske práva. Z vďačnosti dal potom postaviť v jednej z cisterien túto fontánu. Autorom sochy Neptúna s trojzubcom, obklopeného vodnými živočíchmi – rybou, žabou, hadom, korytnačkou a krokodílom, je košický kamenár a sochár Vincent Staviarsky, ktorý súsošie ukončil v roku 1826.

Caraffova väznica mapa
caraffaJedna z mála zachovaných gotických pamiatok v Prešove, ktorá bola postavená v rokoch 1504 – 1509. Budova slúžila vinárni ako skladisko sudov a iného príslušenstva pravdepodobne až do konca 17. st., no v archívnych záznamoch z r. 1530 sa spomína aj ako jedna z prešovských väzníc, a to vďaka svojej blízkosti pri mestskej radnici. Pomenovanie dostala po Prešovských krvavých jatkách v r. 1687, kedy na základe nespravodlivého súdu cisárskeho generála Antonia Caraffu z Neapola bolo na námestí pri ev. kolégiu potupne popravených 24 uhorských zemanov a mešťanov. Jedna z prešovských mučiarní, ktoré dal Caraffa zriadiť kvôli výsluchom obvinených, sa nachádzala aj v podzemných priestoroch dnešnej radnice, ktorá vtedy tvorila s budovou jeden architektonický celok. Podľa niektorých písomných zmienok boli v budove uschovávané kontrolné mestské miery a váhy a istý čas sa tu nachádzala aj mestská zbrojnica. V druhej polovici 19. storočia v nej bola mestská väznica. Od začiatku 20. st. sa začala budova využívať na archivovanie mestských písomností. V súčasnosti slúži ako mestská galéria.

Radnica mapa
Radnica stredovekého Prešova stála pôvodne na inom mieste. Bola to samostatne stojaca dvojpodlažná kamenná budova, postavená niekde na mieste dnešného parku s pomníkom Červenej armády. V priebehu 17. st. ju však magistrát z neznámych dôvodov (pravdepodobne poškodenie počas požiarov) opustil a presťahoval sa do objektu, ktorý slúži tomuto účelu dodnes. Presná podoba pôvodnej radnice nie je známa, zachoval sa z nej iba kamenný mestský erb z prvej polovice 16. st., sekundárne umiestnený v portáli neskoršej radnice. Nová budova bola v stredoveku honosným meštianskym domom. Začiatkom 16. st. ju prebudovali na mestskú vináreň a na tento účel slúžila takmer po dve storočia. Z gotického obdobia sa zachovali iba niektoré fragmenty v interiéroch, portál a neskorogotické ostenie na prízemí. V druhej polovici 16. st. bola vináreň rozšírená o prístavbu nad uličným priechodom, spájajúcu dve štvrte námestia a renesančne upravená. Interiéry zaklenuli vtedy renesančnými klenbami a stavbu ukončili bohatou štítkovou atikou. Dôkladná prestavba nasledovala po požiari r. 1768. Ukončená bola r. 1788, keď dostala neskorobarokovú podobu s typickým priečelím s vysokými oknami a balkónom. Posledná prestavba prebehla po veľkom požiari r. 1887. Vtedy nadstavali druhé poschodie. Do novších dejín sa radnica zapísala r. 1919. Po obsadení mesta a veľkej časti východného Slovenska maďarskou Červenou armádou bola 16. júna 1919 z jej balkóna vyhlásená Slovenská republika rád. Od r. 1945 sídlil v budove Mestský národný výbor, po r. 1990 Mestský úrad. V roku 1961 bola radnica zapísaná do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.

Floriánova brána mapa
Postavená bola v prvej polovici 15. st. ako súčasť nových hradieb. Z vonkajšej strany boli tieto hradby chránené vodnou priekopou, ktorou tiekla časť Mlynského jarku. Vzhľadom na rozvoj bojovej techniky bola brána prebudovaná na ucelený bastión s mohutnou delostreleckou baštou s priestormi vyplnenými zeminou. florianNajrozsiahlejšia prestavba brány sa uskutočnila v r. 1808, kedy bol úplne zrušený jej obranný charakter. S oboma priľahlými časťami hradbového múru bola adaptovaná na účely novovzniknutej mestskej nemocnice. Poškodená bola aj nástenná maľba sv. Floriána. V roku 1915 bola táto maľba takmer úplne zničená a nahradená novou podobou svätca v prevedení prešovského maliara Maxa Kurtha. Sv. Floriána zobrazil v typickom ikonografickom stvárnení, teda s vojenskou prilbicou, s práporcom pri hasení požiaru, v pozadí so siluetami farského a františkánskeho kostola, ako aj budovou ev. kolégia. Poslednou rozsiahlou prestavbou Floriánovej brány v roku 1979 došlo k úprave valenej klenby priechodu, k zmenšeniu okien na východnej fasáde do pôvodných rozmerov a bola urobená renovácia celej výzdoby. V r. 1973 bola na západnej fasáde odhalená pamätná tabuľa, označujúca pôvodné miesto prešovskej mestskej hvezdárne zo 17. st.

Kostol sv. Jozefa mapa
frantiskanBarokový jednoloďový rímskokatolícky kostol s dvojvežovým priečelím je spojený na severnej strane s kláštorom. V 14. storočí mesto poskytlo kostol karmelitánom, ktorí prišli do Prešova z Poľska v roku 1288. Rozhodnutím panovníka Leopolda I. z roku 1661 kostol s kláštorom pripadli františkánskej reholi z neďalekej Nižnej Šebastovej. Vďaka finančnej pomoci baróna Františka Klobušického z Prešova a barónky Šóšovej zo Solivaru čoskoro začala prestavba pôvodne gotického kostola. Podľa vzoru jezuitského Kostola Ill Gésu v Ríme bolo upravené celé priečelie s dvoma bočnými vežami.  V južnej časti františkánskeho kostola pri oltári sv. Antona sú uložené jeho pozostatky spolu s pozostatkami Terézie Klobušickej. Obnovený chrám bol slávnostne vysvätený v r. 1735. Po nákladných rekonštrukčných prácach vypukol 3. decembra 1888 v poradí druhý požiar, pri ktorom zhoreli obe štíhle kostolné veže a zostalo z nich len torzo. Františkánsky kostol bol v r. 1984 – 1993 podrobený nevyhnutnej generálnej oprave.

Palác Klobušických mapa
klobusickyPalác vznikol spojením 5 domov v polovici 18. st. Majiteľom jedného z domov bol Ondrej Klobušický, hlavný správca hornouhorských rákociovských majetkov. Práve uňho sa v r. 1650 na svojej ceste zastavil Jan Amos Komenský a strávil v dome niekoľko dní. Ďalší z domov patril v 16. – 17. st. humenským magnátom grófom Drugethovcom. Tu sa na konci 17. st. narodil neskorší legendárny husársky veliteľ a maršal Francúzska gróf Ladislav Berčéni. Hlavným iniciátorom prestavby a výstavby paláca bol František Klobušický, bývalý kráľovský tabulárny radca. Vo veľkolepej prestavbe, začatej za grófa Františka Klobušického, pokračoval jeho syn Štefan a napokon ju dokončila jeho vdova Klára Kapyová. Výsledkom prestavby bol reprezentačný dvojpodlažný palác v neskorobarokovom štýle (tzv. štýl Ľudovíta XVI.) so štvorkrídlovou dispozíciou a pravouhlým nádvorím v strede. Cenné je predovšetkým poschodie uličného priečelia, bohato zdobené krásnymi štukovými výjavmi a ornamentami s erbom rodiny Klobušickovcov nad hlavným portálom. Na východnej strane priliehal k palácu rozsiahly park, siahajúci až ku hradbám. Záhrada bola budovaná na spôsob francúzskeho parku. Nepochybne jednou z najvýznamnejších udalostí v histórii tohto šľachtického sídla bola návšteva následníka trónu Jozefa II. v lete 1770, počas ktorej tu na audiencii prijal v Prešove usadených vrchných veliteľov poľských konfederátov – odporcov proruského panovníka Stanislava Augusta. Dnes je budova sídlom Krajského súdu v Prešove.

Čierny orol mapa
V južnej časti námestia je zasadený blok mestských reprezentačných budov, oddávna nazývaný Čierny orol. V mestských písomnostiach bol uvádzaný ako publicum diversorium (verejný hostinec). Po náležitej úprave a pribudovaní nových priestorov vo dvore slúžil hostinec predovšetkým majetnejším návštevníkom mesta, ale aj na zhromaždenia mešťanov pri rôznych príležitostiach. V roku 1602 k nemu pribudovali maštaľ pre 28 koní, čo bolo veľmi cierny_orolvýhodné pre cestujúcich, ktorí prechádzali cez mesto. V roku 1799 tu boli ubytovaní dôstojníci generála Alexandra Vasilieviča Suvorova, ktorý bol vyslaný so svojím vojskom na pomoc rakúskej armáde bojujúcej proti Napoleonovi. Roku 1806 pobývalo v hostinci ruské vojsko spolu so smolenským kniežaťom generálom Michailom Illarionovičom Kutuzovom. Od začiatku 19. storočia bol hostinec využívaný čoraz častejšie na rozličné kultúrne účely. V 40. rokoch 19. storočia vznikla v zadnej časti dvora hostinca výstavná budova mestskej reduty. 3. marca 1849 sa tu konalo zhromaždenie obyvateľstva, na ktorom k občanom prehovorili Ľ. Štúr a J. M. Hurban, ktorí prišli do Prešova na čele slovenských dobrovoľníkov v cisárskej armáde. Po prestavbe komplex Čierneho orla obsahoval budovu reduty, divadlo a luxusný hotel s reštauráciou a kaviarňou. V r. 1922 sa tu konal prvý zjazd osvetových pracovníkov Slovenska, ktorý slávnostne otvoril vtedajší minister školstva a národnej osvety Vavro Šrobár.

Rákociho palác mapa
Osudy Prešova v 17. – 18. storočí boli viac ako v ktoromkoľvek inom východoslovenskom meste späté s mocnou rodinou Rákociovcov a s jej významnými osobnosťami. Na konci 16. st. zakúpilo niekoľko domov v Prešove aj sedmohradské knieža Žigmund Rákoci.rakoci Domy dal prebudovať na honosný mestský palác v renesančnom slohu. Celé priečelie i s atikou je bohato zdobené s grafitom. Rákociovcom sa tak podarilo vytvoriť skutočný skvost mestskej renesančnej architektúry, považovaný za najkrajší mestský renesančný palác na území bývalého horného Uhorska. História paláca bola od jeho založenia úzko spätá s dejinami rákociovskeho rodu. V roku 1633 v ňom prebiehali rokovania medzi zástupcami sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho a cisára Ferdinanda II., ukončené podpísaním prešovského mieru. Po roku 1711 bol skonfiškovaný a vystriedal viacerých majiteľov. V priebehu 18. st. došlo k prestavbe dvorového krídla v barokovom slohu. V 19. st. mala budova viacero vlastníkov či nájomcov, ktorí si ju adaptovali na obchodné a dielenské priestory. Dôkladná rekonštrukcia paláca do pôvodnej renesančnej podoby, ukončená obnovou grafitovej výzdoby v priečelí, sa uskutočnila v päťdesiatych rokoch 20. storočia. V súčasnosti je v budove umiestnené Krajské múzeum v Prešove.

Gréckokatolícky biskupský palác mapa
grek_palacBiskupský palác vznikol z bývalého kláštora minoritov. Jeho história sa začala písať prestavbou budovy mestského špitála a chudobinca na nový kláštor, ktorý získali minoriti v r. 1673. Pôsobenie minoritov v Prešove ukončilo nariadenie cisára Jozefa II. z 12. júla 1787, ktorým bol kláštor zrušený, a to i napriek prosbám mestského magistrátu a jágerského biskupa u samotného panovníka. V roku 1791 bolo z Košíc do Prešova premiestnené sídlo gréckokatolíckeho vikariátu, a to do priestorov bývalého minoritského kláštora. 22. septembra 1818 pápež Pius VII. vydal bulu Relata semper, ktorou zriaďoval gréckokatolícke biskupstvo v Prešove. Celý komplex bývalého kláštora bol potom v r. 1821 pridelený prvému biskupovi novozriadenej Prešovskej diecézy Gregorovi Tarkovičovi. Jozef Gaganec, v poradí druhý prešovský biskup, dal v r. 1848 urobiť rozsiahlu prestavbu sídla, pri ktorej vznikla dnešná dvojpodlažná palácová budova s klasicisticky upraveným priečelím. Nad hlavným vchodom bol umiestnený veľký trojuholníkový štít (tympanón), v ktorom je nápis „Jeho výsosť Ferdinand V. uhorský kráľ, z milosti postavil 1848“, nad nápisom je reliéfne stvárnený erb gréckokatolíckeho biskupstva obopnutý biskupskou reťazou. Na nej je upevnený kríž. Dominantou strednej časti budovy je veľká kupola.

Župný dom mapa
Ide o rokokovo-klasicistickú budovu palácového typu, určenú na administratívne účely bývalej Šarišskej stolice. Už na konci stredoveku sa Prešov stal najvýznamnejším politickým, kultúrnym, hospodársko-správnym a tiež náboženským centrom Šarišskej stolice. Význam mesta ešte vzrástol, keď sa v roku 1723 stalo sídlom jednej zo štyroch novozriadených právnych inštitúcií v Uhorsku, a to dištriktuálnej súdnej tabule, určenej pre celú oblasť Potisia. zupny_domOtázky týkajúce sa Šarišskej stolice patrili do právomoci šarišského župana, resp. stoličných zhromaždení, konajúcich sa v sídle župana. Župana do funkcie menoval panovník. Župan bol veliteľom všetkých kráľovských vojakov, ktorí boli na území župy (alebo stolice), ale aj súdil obyvateľov. Okrem šľachty a duchovných, staral sa tiež o správu štátnych príjmov. Šarišská stolica si zachovala samostatnosť a územnú integritu až do polovice 19. st. Jej hranice sa ustálili už v 14. storočí. Pôvodným sídlom šarišského župana bol Šarišský hrad. Po nariadení Márie Terézie, podľa ktorého bola každá stolica povinná postaviť si v mieste svojho sídla novú administratívnu budovu, bola v rokoch 1769 – 1770 postavená reprezentatívna budova Župného domu. Župný dom slúžil svojmu pôvodnému účelu až do konca roku 1944. V období prvej Slovenskej republiky bol sídlom Šarišsko-zemplínskej župy. Po vojne bol Župný dom postupne rekonštruovaný, aby poskytol priestor viacerým inštitúciám.

Solivar mapa
Unikátny komplex na ťažbu soli zo soľanky pochádza zo 17. storočia, hoci samotná ťažba soli v lokalite začala už v roku 1571. Do súboru pamiatok patrí šachta Leopold, rezervoáre na soľanku, huta, varňa, sklad soli, kováčske dielne a klopačka. Ťažba prebiehala v „jame“ Leopold, nazývanej aj Cisárska, ktorá dosahuje hĺbku až 155 metrov. Po takmer storočí ťažby bola nad ňou postavená budova gápľa, ktorým sa dopravovala vyťažená soľ na povrch. Po zatopení jamy (šachty) sa začala soľ získava zo soľanky, ktorá sa čerpala v koženom mechu za pomoci koní. Tunajší gápeľ patril medzi najväčšie v strednej Európe. Drevené zásobníky na vyťaženú soľanku boli vybudované v roku 1815 a umožňovali uskladniť až 10 560 hektolitrov vzácnej suroviny. Nádrže stáli na kamenných podstavcoch, boli zastrešené a soľanka bola do nich dopravovaná drevenými potrubiami z odkaľovacej nádrže. Z týchto nádrží putovala soľanka predhrievacej a potom do odparovacej nádrže, následne do odkvapových komôr a sušiarne. Odtiaľ sa už kryštalická soľ previezla po koľajniciach do skladu a na expedíciu. Hlavný soľný sklad bol dobudovaný okolo roku 1825. Areál dopĺňali aj slané kúpele, strojovňa, vozovňa a iné stavby.

Kalvária mapa
Prešovská Kalvária vznikla začiatkom 18. storočia, pôsobením jezuitov v období rekatolizácie z iniciatívy Spolku umierajúceho Krista. S výstavbou prvých sakrálnych objektov sa začalo r. 1720, kalvariaale niektoré kaplnky krížovej cesty sa budovali ešte aj v 19. storočí. Ako prvá bola na jeseň r. 1721 posvätená kaplnka Krista na Olivovej hore a kríž. Stavbu realizovali z prostriedkov mesta a darcov spomedzi mešťanov a okolitej šľachty. Celý komplex Kalvárie bol ukončený až v r. 1893 a okrem kostolíka sv. Kríža ho tvorí štrnásť kaplniek krížovej cesty, kaplnka Svätých schodov, katakomby a priľahlý cintorín. Celý komplex Kalvárie už bol v minulosti reštaurovaný a upravovaný. Aj v súčasnej dobe prebiehajú na viacerých objektoch stavebné, reštaurátorské a záchranné práce.

Pamätník cisárovnej Sissi mapa
sissiAlžbeta Bavorská, známa aj pod prezývkou Sissi, rakúska cisárovná a uhorská kráľovná, manželka cisára Františka Jozefa I., sa v Prešove zastavila po svojom liečebnom pobyte v Bardejovských kúpeľoch v roku 1895, keď sa zúčastnila na pikniku na Sigorde a slávnostnom obede v Soľnej Bani (v súčasnosti mestská časť Solivar). V roku 1901 jej Prešovčania odhalili bustu pred kasárňami, ktoré dostali jej meno. Po vzniku Československého štátu bola socha z parku odstránená. Dlhé roky bola na neznámom mieste, neskôr sa dostala do depozitára múzea. Od roku 2010 môžu sochu návštevníci Prešova vidieť opäť, vystavená je v južnom parku na Hlavnej ulici.

Vodárenská veža mapa
vezaVodárenskú vežu navrhol architekt Viliam Glasz (1882-1957) narodený v Segedíne v Maďarsku. V Prešove sa usadil okolo roku 1910 a veža patrí medzi jeho prvé stavby, ktoré na území mesta postavil. Bola postavená v prvej polovici 20. storočia ako súčasť projektu vodovodnej siete. Nachádzal sa na nej rezervoár s objemom 350 metrov kubických. Objekt, ktorého výška je 29 m, sa neskôr prestal používať na pôvodné účely, bol prestavaný. V dolnej časti vybudovali reštauráciu s obchodom a na jej vrchole vznikli presklené vyhliadkové priestory. 23 rokov bola nevyužívaná a chátrala. Od roku 2013 je verejnosti prístupná opäť ako vyhliadková veža.

Mestský cintorín mapa
Významnou kultúrno-historickou pamiatkou mesta sú jeho cintoríny, ktoré okrem toho, že odrážajú ľudnatosť mesta, majetkovú úroveň, spoločenské rozvrstvenie, etnické a konfesionálne zloženie jeho obyvateľov v minulých storočiach, sú tiež sústredením mnohých architektonicko-umeleckých pamiatok a sochárskych diel v podobe cenných náhrobkov, hrobiek a krýpt. Mestský cintorín sa vyvinul z viacerých samostatných častí. Najväčším bol rímskokatolícky cintorín s kostolíkom, chudobincom a márnicou. Južne od neho bol evanjelický cintorín so starobincom. cintorinSamostatne bol umiestnený nový neologický židovský cintorín s pohrebnou kaplnkou založený v roku 1876. Veľká vojenská posádka a vojenské udalosti v 19. a 20. storočí si vyžiadali založenie vojenského cintorína. Východne od evanjelického vznikol zasa tzv. obecný cintorín pre občanov, ktorí z rôznych dôvodov nemohli alebo nechceli byť pochovaní na žiadnom z cirkevných cintorínov. Tieto jednotlivé časti sa neskôr natoľko rozrástli, že v súčasnosti tvoria jeden celok.

Ginko v Záhrade umenia mapa
gingkoStromový jedinec, ktorý je botanickým šperkom v systéme zelene mesta, rastie v Záhrade umenia. Je to nevšedný zástupca rastlinného rodu, ktorý biologicky nepatrí ani medzi ihličnaté ani listnaté dreviny, ale považuje sa za dôkaz ich vývojového prepojenia. Má prastarý rodokmeň, v geologickom vývoji Zeme bol najviac rozšírený v druhohorách. Najviac fosílií ginka sa našlo v Číne, preto sa za jeho pôvodnú domovinu považuje juhovýchodná Ázia. Zachránil sa vďaka čínskym mníchom, ktorí ho ako raritu pestovali v kláštorných záhradách. Z Japonska do Európy bol dovezený v roku 1730 a pestoval sa v zbierkových fondoch botanických záhrad. Do hradobnej priekopy v Prešove sa zástupca tohto vzácneho druhu dostal v medzivojnovom období 20. storočia a dodnes jeho symetrická koruna s priebežným, v hornej časti rozdvojeným kmeňom, dominuje centrálnemu priestoru Záhrady umenia. Typický je tvar jeho listov, ktoré majú vejárovitú listovú čepeľ spojených ihlíc rozdelenú na dva laloky. Ich farba je svetlozelená a v jeseni sa sfarbuje do svietivo zlatožltej. Iný zástupca tohto rodu v takom veku sa na území mesta Prešov nenachádza.

Prešovský platan mapa
Mohutná koruna stromu s botanickým názvom platan javorolistý (Platanus acerifolia), rozložená nad Floriánovou bránou uzatvára hlavný osový pohľad z centra mesta smerom na západ.  Mimoriadné sú rozmery stromu – cez 750 cm vo výške 130 cm nad zemou a viac ako 950 cm pri pni. Úctyhodná zelená hmota však nedokumentuje jeho vysoký vek. Bol vysadený v závere druhej tretiny 19. storočia, nemá ešte ani 150 rokov, ale je výsledkom priaznivých stanovištných podmienok, doposiaľ chránených vyhradeným priestorom vilovej záhrady. Nivná pôda z naplavenín Torysy s vysokou hladinou spodnej vody a prirodzene rýchly biologický rast sú základom jeho mimoriadneho vzrastu v pomerne mladom veku. Jeho kmeň je rozvetvený nízko nad zemou na viacero silných kmeňov, ktoré priebežne strnulo vystupujú až do koruny. Strnulosť kmeňa je zmiernená veľkými laločnatými listami a guľatým súplodím, malebne visiacim z koncových konárov. Odlupovanie borky vo veľkých celistvých plátoch zanechalo na rozvetvenom kmeni a konároch svetlo a tmavozeleno-šedé škvrny, ktoré z mimoriadne mohutného exempláru vytvárajú jedinečný a neopakovateľný strom.