Prózy Leopolda Laholu / Čitateľský klub Violy

LEOPOLD LAHOLA je v literárnom kontexte v povedomí najmä ako dramatik a neskôr filmár, a predsa, kto prečítal aspoň jednu jeho prózu, pravdepodobne na ňu tak ľahko nezabudne. Ostanú v ňom nielen obrazy a situácie ale i nejednoduché otázky o povahe človeka, o charaktere a osudových rozhodnutiach, o tragickosti (nielen) dvadsiateho storočia…
Otázka dôstojnosti človeka a jeho konania v krízovej situácii spája aj tri poviedky, o ktorých sa budeme rozprávať vo februárovom Čitateľskom klube Violy: VTÁČÍ SPEV, BOŽIA ULIČKA a POHREB DÁVIDA KRAKOWERA.

Čitateľský klub VIOLY je cyklus určený všetkým vášnivým i príležitostným čitateľom, ktorí okrem zážitku samotného čítania z neho radi niečo navzájom zdieľajú, ktorých zaujíma ako text videl niekto iný, ktorí majú radi rozhovory o prečítanom… Vždy pre vás pripravíme literárny text nie veľkého rozsahu, ktorý nájdete i na našej FB stránke, a ktokoľvek, kto si ho prečíta, je – tentoraz 18. februára o 17.00 – vo VIOLE vítaný.
Či si už k prečítanému pripravíte krátku referenciu, postreh, vyberiete pozoruhodný citát, obraz, prinesiete otázku, alebo budete len nadšene počúvať ostatných a necháte sa nimi inšpirovať, je úplne na vás…
Na spoločné rozhovory a literárne objavy sa s Vami vo VIOLE teší Soňa Pariláková

Texty – ako obyčajne – postupne nájdete priložené v diskusii pod fb udalosťou https://www.facebook.com/events/649861145840401/
VSTUP VOĽNÝ
Miesta si môžete rezervovať priamo vo VIOLE alebo na info@violapresov.sk / 0905 688 665

„Každý, kto si zmyslel, mal právo zastaviť ho a vypytovať sa, na čo sa mu zapáčilo, preto nebol prekvapený, keď ho jeden z chlapov vyzval, aby ukázal osobný preukaz. Kým ho vyťahoval z vrecka, pripravoval sa v duchu na to, že ho teraz prinútia vliecť sa domov pokľačiačky alebo štvornožky, čo nebolo také namáhavé telesne, ale nekonečne pokorujúce. Vydržali iní, vydrží aj on; už mu je jedno, ako bude, pripravoval sa na všeličo, čím ho budú chcieť ponížiť či zosmiešniť, no tajne dúfal, že s päťdesiatročným šedivejúcim vzdelancom nebudú stvárať to, čo s bárským iným. Držal preukaz vo vystretej ruke a ten, čo mu ho vzal, nepokladal za vhodné poďakovať sa ani len posunkom. Možno tiež, že sa mýli a bude musieť zametať ulicu holými rukami ako istá žena minulú nedeľu.“
…z poviedky VTÁČÍ SPEV